Útočisko [6O %]
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
23.02.2015 03:00

Recenzia druhej zbierky hororových poviedok Honzu Vojtíška (Howard, Z druhej strany, 66 + 6 hororov v sto slovách).

Bol som doma a prišla mi kniha... To je veta. Bol som doma a prišla mi kniha. No nič, pokračujeme.

Takže. Bol som doma a prišla mi kniha. Nová, od Honzu Vojtíška. V minulosti som od neho čítal zbierku poviedok Z druhej strany. Vydal si ju v roku 2013, za vlastné peniaze. Rovnaký postup zvolil i v prípade druhej zbierky, Útočiska. S tým súvisí zopár technických a podobných chýb, ale nie je ich veľa (napr. dve chyby v pesničke od Elánu).

Opäť sa jedná o zbierku poviedok, ale už novších. Zdá sa mi fajn takto postupne kompletizovať vlastnú tvorbu. Kebyže na Slovensku niekto ponúka služby ako Nová forma v Čechách, asi by som do toho šiel.

S Honzom som sa v prvej polovici tohto roka stretol v Bratislave na Slavcone, kde prebehol krst nášho spoločného projektu 66 + 6. Keď sa naskytla príležitosť dostať sa k jeho novej antológii, pri prvej príležitosti som po nej siahol napriek tomu, že niektoré poviedky z knihy som v minulosti čítal na nete. Je ale fajn mať ich všetky pokope, dvojnásobne s venovaním.

Prvá zmena k lepšiemu je viditeľná pri letmom prelistovaní. Pribudli „autorove poznámky“. Sú dva spôsoby: môžete ich dať na začiatok/koniec každej poviedky, alebo to fláknuť na koniec knižky. Honza si vybral druhú možnosť. Ku každej poviedke napísal zopár zaujímavých poznámok, napr. o tom, čo ho inšpirovalo v napísaní tej ktorej. Honza podobné „dodatky“ nemá rád, ale je dobre, že v tomto uprednostnil čitateľa pred svojím egom. Na konci okrem doslovov k jednotlivým poviedkam nájdete ešte medailónik o autorovi a pár spriaznených reklám na Howarda a 13. hodinu.

Ďalšou zmenou k lepšiemu je absencia ilustrácií ku každej poviedke. Minule to nebolo zlé a pre mňa za mňa to mohlo byť aj tu, ale je lepšie, keď to tu nie je, lebo neviem, prečo by mali byť hocijaké poviedky v hocijakej zbierke ilustrované. Poviedky v časopise OK, ale v knihe? No neviem. Keď už sme pri vizuálnom spracovaní, viditeľnou zmenou prešla obálka: od ilustrácie k fotke. Prečo nie, vyzerá to v pohode, aj keď obálka jeho prvej zbierky ma oslovila viac. Ale aspoň nikto nemôže povedať, že sa na seba podobajú.

Poďme na jednotlivé poviedky. Na vlastnú zodpovednosť ich názvy prekladám do slovenčiny.

............................................................................................................................

Ja som to počul Vzhľadom na to, že Honza píše horory, už po prvej vete, ktorú ženská postava prehodila do telefónu, mi bolo jasné, o čom rozpráva. Nemyslím si, že som génius, proste to naozaj bolo spôsobené tým, že viem, akému žánru sa venuje. Napriek tomu sa zrejme nájdu čitatelia šokovaní záverečným zvratom. Napríklad tí, ktorí sa k tejto knihe dostanú omylom a neprečítajú si obálku, čiže nebudú vedieť, že ide o horory. Inak fajn napísané, tak akurát dlhé/krátke a odohrávajúce sa v autorovom obľúbenom prostredí (vo vlaku). Neurážajúce, ale ani fenomenálne. Na začiatok OK. Je celkom zábavné, keď sa zásadná/kľúčová záverečná pointa, meniaca celú poviedku, odohrá v úplne posledných vetách. 60%

............................................................................................................................

Rýchlik č. 666 Dosť klišé názov. Na poviedke som poznal, že je staršieho dáta. Konkrétne je tuším najstaršia zo všetkých, pochádza z pradávneho roku 1998. Hovoril som si, že číslovka v názve je fakt už troška „moc“, ale v doslove Honza uvádza, že rýchlikom 666 naozaj kedysi cestoval, tak sa ospravedlňujem za obvinenie, život je niekedy fakt šialený a neuveriteľný, ja by som vlak určite nepomenoval 666. Týmto špeciálnym rýchlikom cestuje ryšavé dievča na rande, no presvedčí sa, doslova na vlastnej koži, že satanské číslo je satanské číslo, nedá sa s ním vydrbať, skôr ono vydrbe s vami. Samozrejme, do hororu násilie a nechutnosti patria, na správnom mieste dokážu oživiť text. Nie som ale fanúšik „nonstop gore jazdy“ a toto ňou bohužiaľ je. Nebavia ma takéto texty. Ako keby Honza frčal na sérii Hellraiser, prípadne na Cliveovi Barkerovi, inšpiroval sa nimi... a výsledkom je Rýchlik č. 666. Ako uvádza na konci knihy, prvá poviedka, za ktorú mu bolo vynadané do prasiat. Mňa nechala chladným. Nešokovala ma, ani mi nepripadala kontroverzná (hoci chápem, že pre čitateľov, ktorí nevyhľadávajú horory, taká je). Koniec mi pripadal klišé, vlastne celé mi to pripadalo ako dosť veľké, nezaujímavé a nudné. Takéto veci ma nebavia. 20%

............................................................................................................................

Súboj Ako vraví Honza v doslovoch, upíri ho práve dvakrát nezaujímajú, pretože tému pokladá za vyčerpanú. Napriek tomu sa na trocha „inú“ upírčinu predsa len vrhol. Je napísaná vcelku zaujímavo, ale nepáčila sa mi umelá vrava policajtov. Aj policajti sú ľudia. Síce bežne používajú niektoré krkolomné frázy (moja obľúbená je „devastačné zranenia nezlučiteľné so životom“), ale toto už bolo príliš hranaté a kožené. Poviedka ma ešte v polovici čítania inšpirovala k napísaniu vlastnej vampírskej mikro-poviedky, ale dočítal som najskôr Honzovu, aby som vedel, ako sa skončí, či mi Honza náhodou „nevyfúkol“ záverečnú nečakanú pointu. Nevyfúkol a tak je mikro-poviedka je na svete. Ďakujem. 40%

............................................................................................................................

Nesprávny odraz Honzova variácia na známu rozprávku a pokračovanie v zrkadlovej sérii (minule to mal v rovnomennej poviedke Z druhej strany). Poviedka zaujímavá tým, že je vyrozprávaná z pohľadu beštiálneho sériového vraha. Môže sa na Zemi nájsť žena, ktorá takéto monštrum môže milovať? Alebo je ona sama ešte horšie monštrum? Osobne som stále neprišiel na chuť fenoménu hororových zrkadiel, takže ma to bohvieako neoslovilo. 40%

............................................................................................................................

Útočisko Keďže som vedel, že ide o zombies, netešil som sa. Živých mŕtvych mám vo filmoch rád, ak je príbeh okolo nich vystavaný šikovne, no v knihách a seriáloch ma príliš nebavia. Prekvapivo, z poviedky sa nakoniec vykľul jeden z najlepších kusov antológie. Keby som bol Honzovým editorom, zrejme by som ho prinútil „inak“ vysvetliť, čo robí hrdina v zasneženej pustatine. Viem, že „nejako“ ho tam dostať potreboval, ale určite sa dali vymyslieť zmysluplnejšie spôsoby, než je útek pred mafiánskymi prenasledovateľmi. Nevraviac o tom, že táto dejová línia na konci totálne vyšumí do prázdna a nie je dokončená; pritom zúfalý hrdina za sebou v snehu zanechal more stôp, po ktorých bolo možné sledovať ho bez najmenších problémov. Inak ale OK, ako celok sa mi poviedka pozdávala a to dosť. S jemne prižmúrenými očami 80%.

............................................................................................................................

Jeho sestra Hm. No neviem. Chalan chce zbaliť babu a baba ho zabije. Hm. 20%

............................................................................................................................

Expresná zásielka Typ hororovej poviedky, ktorá sa prvých 99% vôbec nejaví byť hororová, ale v poslednej vete zaznie kľúčová informácia, ktorá všetko dovtedajšie dianie ukáže v úplne inom, hororovom svetle. Napríklad Lovecraft bol na to expert. Honza na to až taký expert, aspoň v tejto konkrétnej poviedke, nie je. Jeho posledná veta je dokonca taká záhadná, že som na prvý raz pointu vôbec nepochopil a musel som si poviedku prečítať ešte raz. Na škodu to nebolo, lebo nie je zle napísaná, ale pochybujem, že iní čitatelia urobia to, čo ja. Väčšina z nich radšej len pokrčí plecami a prejde na ďalší kus. Bohužiaľ, a tu už to začalo byť troška komické, som záver bohvieako nepochopil ani na druhý raz. Začal som niečo tušiť, ale radšej som sa spýtal priamo Honzu, že čo a ako. Potešilo ma, že moju teóriu potvrdil, takže až také zlé to s mojím IQ zatiaľ ešte nie je. Príbeh kuriéra, bicyklujúceho naprieč mestom v snahe čo najrýchlejšie dodať zásielky klientom, neobsahuje žiadne gore. Keby som bol Honzovým editorom, asi by som sa ho pokúsil prinútiť vymazať úvodné zmienky o „láske Ming“. Toto sa Honzovi (a samozrejme aj mne a iným autorom bez profesionálnej editorskej činnosti) stáva v poviedkach často, že použije nejakú vedľajšiu dejovú líniu alebo postavu, ktorá však, ako sa nakoniec ukáže, s dejom nijako nesúvisela a je teda úplne zbytočná. Zdôvodniť jej prítomnosť v príbehu sa dá, ale byť editorom, asi fakt nástojím na tom, aby išla von. Ďalšia negatívnejšia drobnosť sa týka absurdnej vety „bol to udržiavaný 35-ročný človek vyzerajúci na menej“ (voľný citát). Toto je troška WTF. Hrdina daného muža nepozná, takže nemôže vedieť, koľko má rokov, čiže nemôže vedieť, že je udržiavaný resp. že vyzerá mladšie, než by podľa biologického veku vyzerať mal. Možná inšpirácia: film Expresná zásielka s Josephom Gordonom-Levittom? 60%

............................................................................................................................

Záhrada Názov podľa mňa atmosférický, ale nehodí sa k deju. Vôbec. Ide o moju najobľúbenejšiu poviedku zo zbierky. Možno dokonca o moju najobľúbenejšiu poviedku od Honzu vôbec. Prvý raz som sa s ňou stretol, keď ju, ak sa nemýlim, zadarmo nahodil v roku 2014 na svoj web. Už vtedy sa mi páčila a keď som sa dozvedel, že ju zaradil aj sem, bol som milo prekvapený. S chuťou a rád som si ju prečítal ešte raz. I tu by som ako editor párkrát nenápadne zasiahol (oceňujem, že autor zdôvodňuje, prečo hrdinka s deťmi odchádza do lesa, ale opäť: úvodné vysvetlenie v čitateľovi môže vyvolať klamlivý až zavádzajúci dojem, že ide o kľúčovú informáciu, ktorá v následnom deji ešte bude mať veľké slovo. No v skutočnosti sa k nej už nevrátime, žiadny despotický manžel s násilníckymi sklonmi sa nekoná.). Inak ale super a, asi to ale bude znieť kruto, som mal prvý raz pocit, že Honza nepíše postavy, ale ľudí. Matka s dvomi deťmi na výlete v divočine je sympatická spoločnosť a následne sa nečakane objavujúci zamilovaný párik jej to prekvapivo nekazí, skôr naopak. Doteraz mi Honzove postavy pripadali dosť nudné, banálne a nezaujímavé. Poviedka má zaujímavý dej a ak by som mal nezasvätenému čitateľovi niečo z Honzovej tvorby odporúčať, tak práve Záhradu. Možno i preto, že opismi malebného prírodného zákutia mi jemne pripomenul foglarovky v čele s Chlapcami od Bobrej rieky. Pokiaľ by sa Honza rozhodol debutovať románom, najlepšie by bolo ponúknuť niečo takéto. Jednoduché a dobré, s nie príliš typickými postavami (žena a dve malé deti) a s vkusne dávkovaným gore. Bez zažmúrených očí 80%.

............................................................................................................................

Ťavia noha Fúha, toto ozaj nebude sedieť každému, ale na rozdiel od Expresnej zásielky aspoň ide o „poriadny“ horor. Keď mi Riža hovoril, čo znamená „velbloudí noha“, neveril som mu. Myslel som si, že je to názov pre chorobu, ktorú mal „Sloní muž“, ale to sa mi niečo poplietlo v hlave, je to niečo úplne iné. Naozaj je to to, čo hovoril Riža. Možná inšpirácia: film Intímne tajomstvo z roku 2007? S miernymi obavami a s jemne nadvihnutým obočím, ale minimálne za odvahu, celkovú šialenosť a originalitu 80%.

............................................................................................................................

Prišiel. Odišiel. Zostali mŕtvi. Mám rád podobné názvy. Aj preto som jednu zo svojich poviedok pomenoval Na chvíľu zhmotnené šialenstvo, čo mi bolo občas vyčítané, ale podľa mňa je ten názov ešte lepší, ako samotná poviedka (bohužiaľ). Každopádne, názov Honzovej poviedky je podobne super (neskôr nasledujú ešte dve poviedky s podobne WTF názvami). To je ale asi jej jediné plus. Nenávidím podobné pesimistické, utopistické sci-fi. Všetci majú čudné mená a prezývky (Tresma 66), všetci sa tvária temne a prenášajú pesimistické morálne ponaučenia o žalostnom stave spoločnosti. Do toho telepatia, čo ma nudí ešte viac, ako utopistické sci-fi. Hoci som si poviedku prvý raz prečítal myslím ešte v roku 2014 zadarmo na nete, v zbierke som sa na ňu vrhol pre istotu ešte raz napriek obavám, že mi od nudy a čudných nápadov (10 rokov nosenia jedla? Desať? Skutočne?) exploduje hlava. Prekvapivo, na druhý raz sa to dalo čítať o čosi lepšie a dialógy mi pripadali menej silené, detto postavy. Napriek tomu tento žáner skutočne nie je mojou šálkou krvi pardon kávy. Honza má samozrejme právo takéto typy príbehov písať, rovnako ako má právo písať rozprávky a politickú satiru, ale podľa mňa mu to nejde rovnako, ako Stephenovi Kingovi, ktorý zopár sci-fi tiež napísal. 20%

............................................................................................................................

...napriek tomu živé. Pod tonami prachu. Ďalší super WTF názov. Poviedka je nanešťastie do veľkej miery napísaná v mojom najneobľúbenejšom svetovom jazyku. Naopak, Honza dosiahol autentickú atmosféru vďaka štýlu, ktorým poviedku písal: akoby išlo o skutočný záznam z nakrúcania nízkorozpočtového underground hororového béčka, pričom ale na pľaci sa stane istá nie príliš skutočná vec. Inak nuda. Plus ma znervóznila naivná, až detská predstava o práci policajtov (znehodnocovanie kľúčových dôkazov, nulové narábanie s informáciami získanými z vyšetrovania, ignorovanie zásadných informácií, absurdné uzavretie šialeného prípadu ako „samovražda“). 40%

............................................................................................................................

Sama. V noci. Seba. Snáď som to preložil/vyskloňoval dobre. Poviedku Honza charakterizuje čiastočne ako porno, aspoň sa mi zdá, že som v minulosti takéto jeho vyjadrenia zaregistroval. A áno, o erotiku tu ide v prvom rade. Napriek tomu ma trocha sklamalo, že sa na môj vkus Honza držal až príliš v pozadí a je skôr decentný, než hardcore pornografický (čo je samozrejme subjektívne... ako všetko v živote). Podobne, ako niektoré iné Honzove texty, je i tento na prvé prečítanie možno jemne nepochopiteľný, ale po druhom prečítaní by sa to mohlo/malo zlepšiť. Opatrných 60%.

............................................................................................................................

Už to dlhšie nevydržím Zaujímavé. O to viac, že mi koniec nedocvakol a keby som si neprečítal doslov, myslel by som si, že inkriminovaným červeným tlačidlom Honza myslí proste to, že ide o „pomyslené tlačidlo“ v hlave rozprávača, ktoré keď stlačí, podreže si žily. V skutočnosti by ale teda malo ísť o to, že ide o skutočné tlačidlo, ktorým hrdina môže rozpútať – a aj rozpúta – koniec sveta. 60%

............................................................................................................................

Ako to už býva s antológiami, je to guláš: niektoré poviedky sú krátke, niektoré dlhé, niektoré zlé, niektoré dobré, niektoré krvavé, niektoré atmosférické, niektoré zdĺhavé, niektoré krátke a úderné, jedna vôbec nie je hororová, viaceré sa spoliehajú na záverečnú pointu obsiahnutú v úplne poslednej vete a mnohé sú do veľkej miery erotické, miestami pornografické. Na niektorých miestach je poznať, že zbierke chýbala profesionálna editorská ruka vydavateľstva.

Negatívom sú aj nie ktovieako sympatické postavy (väčšina z nich je prinajlepšom „neviditeľná“), už spomínaný „detský“ pohľad na policajtov a zrejme nechcené odtŕhanie čitateľovej pozornosti neželaným smerom (príliš komplikované dôvody, pre ktoré sa hrdina ocitne na istom mieste – prenasledovanie mafiánskymi zabijakmi, ktorí ale následne z deja bez stopy miznú; odchod do divočiny kvôli nevernému manželovi, ktorý však v deji predtým ani potom vôbec nevystupuje). Osobne si myslím, že by Honza mal vydať ešte jednu zbierku poviedok a keď tak až potom román. Nechcem, aby táto recenzia pôsobila negatívne, pretože v konečnom dôsledku prevládajú pozitívne dojmy, som rád, že som si antológiu mohol prečítať a som hrdý na to, že som si ju zaradil do poličky (predsa len, koľkých spisovateľov človek pozná osobne?). A teším sa na tretiu Honzovu knižku.

Utočistě, Česká republika 2014, cca 166 strán

............................................................................................................................

Môj spisovateľský web.

Môj spisovateľský profil na Facebooku.