Cínový vojačik [6O %] Tlačiť E-mail
Knihy
Napísal Ivan Kučera   
20.07.2015 03:00

Recenzia post-apokalyptickej zombies od Janka Išu, odohrávajúca sa v Bratislave.

Dôležitý oznam pre fanúšikov portálu Recenzie.org! Ešte niekoľko týždňov, možno mesiacov a Recenzie.org skončia. Posledné články obsahujú túto informáciu. Ak sa i naďalej chcete stretávať s názormi Ivana Kučeru na svet filmu, ale i televízie a literatúry, kliknite na „páči sa mi“ na jeho spisovateľskom FB.

Na jar 2015 mi Janko Iša poslal Cínového vojačika. Post-apokalyptickú zombies hororovú novelu s miernou fantasy príchuťou, odohrávajúcu sa v zdecimovanej Bratislave. Vydal si ju za vlastné peniaze ako útlu knižočku s netradičným názvom a niekoľkými peknými „komiksovými“ ilustráciami Martina „Cuca“ Luciaka.

Začnem tým horším. Cínový vojačik pôsobí ako filmový režisérsky strih. Nie neustále, ale dosť často si hovoríte, že určite existuje verzia dlhšia minimálne o 50 strán. Občas to škoda nie je, lebo hlavný „čertovský“ zlosyn je o ničom a dať mu ešte väčší priestor by na čitateľa mohlo mať devastačný účinok. Inokedy to ale škoda je, lebo zaujímavé a dosť originálne nápady (sirény) sú okrajovo spomenuté len v pár vetách a hoci by možno zvládli udržať čitateľovu pozornosť v celej poviedke, Janko im venuje iba hŕstku nie príliš podstatných viet.

Za mínus pokladám i dôraz kladený na násilie, gore, krvavé čvachtance. To je samozrejme vec, ktorá bude naopak mnohým vyhovovať, ale ja som skôr fanúšikom zakrádajúcej sa hrôzy á la hispánska hororová vlna po roku 2000, než splatterov á la Peter Jackson. Samozrejme, „trocha“ krvi k zombies apokalypse patrí, bolo by čudné, ak by tu nebola, ale nemôžem povedať, že by ma bavilo čítať o tom, kto tomu (a čím) odsekol hlavu. V hororoch som videl všeličo, takže ma to rozhodne neprekvapovalo ani nešokovalo a v pohode som po tom večer spal.

Jankova sila paradoxne podľa mňa bude skôr v psychológii, než v gore prehliadke. Nečítal som toho od neho veľa... dočerta, vlastne rozmýšľam, či okrem Cínového vojačika ešte aj niečo iné. No ale minimálne z Vojačika je zrejmé, že kým psychológia OK, gore nudné. Netvrdím, že Janko získa Nobelovku za psychológiu, dokonca mám pochybnosti, či sa Nobelova cena udeľuje za psychológiu, no minimálne pasáž s oživeným vojačikom ukazuje skutočnú Jankovu silu. Detto – bohužiaľ tiež len veľmi nečasté – opisy pochmúrnej jesene/zimy uprostred zničeného hlavného mesta SR sú dobré. Krvavé súboje nie. Tie už dnes píše každý a nikto to nevie. Ale ako vravím, mnohým krvavosť niektorých scén bude určite vyhovovať.

Objektívnejším mínusom je strácanie dejových línií, čo potvrdzuje moju teóriu o tom, že sa sekalo, ťalo a mazalo tak veľmi, až to pripomína starý vtip o doktorovi, ktorý pacienta operuje a operuje a operuje a zrazu zisťuje, že ho pitve. Nenávratne dostratena miznú kľúčové okamihy. Ako sa dedo na konci porátal so svojím „definitívne“ sa premeniacim Tučkom? Ako sa s Tučkom porátal jeho syn? Bez stopy z úvodu zmizne aj Tučkova žena a dcérka. Akože je mi jasné, že zomreli, ale toto sú veci, ktoré by sa snáď do knihy napísať mali... Nie? Aspoň v dvoch vetách.

Najhoršie na mňa pôsobil koniec, ktorý pôsobí poriadne predčasne ustrihnutým dojmom. Hlavné zlo je zlikvidované akoby mimochodom a okamžite nato sa príbeh končí. Žiadna rozlúčka s hrdinami, žiadne aspoň naznačenie toho, čo bolo ďalej. Neviem, možno to bol umelecký zámer, že svet sa nezmení a stále to bude boj o holý život. V tomto prípade by som ale rozhodne stokrát viac ocenil (dvojnásobne po výstižnom a skvelom úvodnom citáte Stephena Kinga) niečo dojemnejšie, napr. návrat k hrdinom po desiatich rokoch. Toto je skôr ako „doprčič, dnes to musím zaniesť do tlačiarne a nemám to hotové, čo s tým? Ok, rýchlo tam napráskam na koniec pár viet a utekám“. Chýbal mi autorov medailónik (ideálne s fotkou). A na obálku by som určite vylepil anotáciu.

Ja som si už tiež pár kníh vlastným nákladom vydal. Šlo síce „len“ o e-booky (Kozí ľudia, Lesy), ale to tým nechcem povedať. Chcem tým povedať, že ak si knižky vydávate partizánskou metódou, máte v nich (obvykle) veľa gramatických a chýb a preklepov. Janko sa tomu tiež nevyhol a miestami som, ak mám pravdu povedať, neveril vlastným očiam, koľko tam toho má. A to podotýkam, že nie som žiadny expert na gramatiku. Sám robím veľa chýb, ale preklepy („spať“ namiesto späť“) a desiatky chýbajúcich čiarok („myšlienky ho zaviedli až ku dňu keď si ju...“; „akoby patril niekomu kto rozpráva...“; „teplomer ešte pred hodinou ukazoval za oknom 10 stupňov no on jasne...) boli veľa už i na mňa.

Ale čo na tom záleží? Janko to vydal len pre pár priateľov a partnerov a ten účel to splnilo. A ak raz pošle do vydavateľstva fenomenálny rukopis so stovkami gramatických chýb, žiadne normálne vydavateľstvo to len kvôli nim neodmietne. Proste mu to opraví a vydá. Takže tak!

„Mestá zmizli, ľudia zdivočeli.“ (citát zo strany 26)

Cínový vojačik, Slovenská republika 2015, cca 50 strán

Komentáre

Please login to post comments or replies.
Zdieľať
 



Anketa

V roku 2011 som skončil na čsfd...
 

Inzercia